Medzi najvýznamnejšie „osmičkové" výročia nepochybne patrí rok 1968. Zvolením Alexandra Dubčeka do funkcie 1. tajomníka ÚV KSČ v januári 1968 sa začal demokratizačný proces. Ale pokus nastoliť „socializmus s ľudskou tvárou" bol 21. augusta zadupaný do zeme vojskami Varšavskej zmluvy. Okrem armády Sovietskeho zväzu k nám vtrhli aj jednotky Maďarska, Bulharska, Poľska a NDR. Nepridalo sa len Rumunsko. Spolu 27 divízií, pol milióna vojakov, 6 300 tankov, 2000 diel a 800 lietadiel, nás obsadilo za 33 hodín.
Sovieti ešte pred inváziou zinscenovali pozvanie. Dokument podpísali najoddanejší českí a slovenskí komunisti. Alois Indra, Antonín Kapek, Drahomír Kolder, Oldřich Švestka a Vasiľ Biľak žiadali bratské socialistické štáty o pomoc proti kontrarevolúcii a udržanie socializmu. Vypočujte si Pozývací list , ako ho v roku 1992 prečítal Václav Havel, a tiež Prvú správu, odvysielanú v rozhlase počas prvých hodín invázie, kde vedenie KSČ označuje vojenskú akciu za okupáciu a porušenie medzinárodného práva.
Dnešnú interpretáciu historických udalostí prináša relácia Slovensko v rokoch 1968-69 z rozhlasového cyklu Na ceste k samostatnosti, ktorý už poslucháči Rádia Pyramída poznajú. Autor Peter Turčík si v roku 2012 pozval pred mikrofón historikov Miroslava Londáka a Stanislava Sikoru.
Československý rozhlas vtedy zohral významnú úlohu, keď ako jediné médium stále prinášal pravdivé informácie. A to napriek zákazom celoštátneho šéfa Karla Hoffmanna a slovenského šéfa Miloša Marka, ktorý ostro napádal ,,protisocialistickú" žurnalistiku. Čo si o tom mysleli obyčajní ľudia v uliciach Bratislavy, zisťoval 21. augusta redaktor Michal Tvarožek.
Ivica Ruttkayová v relácii Stratení v čase - Rozhlasáci a rozhlasáčky v auguste 1968 použila autentické záznamy z vysielania, ktoré sa zázračne zachránili pred zmazaním a dokladajú erudíciu talentu a osobnú odvahu. Pretože to bol rozhlas a jeho redaktori, hlásatelia, zvukári a technickí
pracovníci, ktorí sa po vpáde okupačných vojsk nenechali umlčať a
nevypli mikrofóny. Z improvizovaných štúdií vysielali tí, ktorí neopustili svojich poslucháčov: Ota Plávková, Fedor Mikovič, Ervín Lesný, Andrej Nemčok, Štefan Horský.
Málo známa je skutočnosť, že Alexander Dubček počas normalizácie nemlčal. Nikdy sa nezmieril s politikou po roku 1969. Hoci bol izolovaný, perzekvovaný a prísne strážený bezpečnostnými zložkami Husákovho režimu, jeho hlas úplne nestíchol. Písal protestné listy a sťažnosti vedeniu strany, vlády a Federálnemu národnému zhromaždeniu. Zachovalo sa vyše tridsať listov, oznámení a sťažností, v ktorých protestoval proti nedemokratickému totalitnému režimu a porušovaniu ľudských práv. Otvorene sa postavil na obranu obetí režimu. Svedectvo o tom prináša pásmo Emila Benčíka Dubček nemlčal (2004).
V našej špeciálnej dramaturgii nemôžeme nespomenúť jednu fotografiu, ktorá obletela celý svet. Fíčer o vzniku kultovej fotografie Laca Bielika pripravil Slavo Kalný. V roku 2011 mu vyšla kniha Svedkovia mojej doby. Stretával sa s novinármi, literátmi, športovcami, politikmi... a stretol sa tiež s Lacom Bielikom, autorom fotografie „Muž s obnaženou hruďou pred okupačným tankom". V roku 1968 ju zaradili do výstavnej kolekcie World Press Photo a stala sa jednou z najlepších fotografií 20. storočia.
Blok publicistiky pripravuje redaktor Marián Grebáč.
[foto: Štefan Petráš, TASR]
