Pred 95 rokmi sa narodil legendárny reportér Gavril Gryzlov. Hoci nedokončil ani strednú školu, písal strhujúce reportáže, na ktoré ľudia čakali v radoch pred novinovými stánkami, keď si v 60. rokoch kupovali proreformný denník Smena. Kolega Slavo Kalný označil Gryzlova za "výnimočne nadaného intelektuála bez maturity".
Odkrývaním tabuizovaných tém a moderným, dynamickým štýlom sa Gryzlov natrvalo zapísal do histórie slovenskej žurnalistiky. Po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy skončil vo vyhnanstve podobne ako kritici režimu Roman Kaliský či Ladislav Mňačko.
Mal len 11 rokov, keď mu zomrel otec, ktorý emigroval z Ruska po boľševickej revolúcii. Gavril putoval z jedného nápravného zariadenia do druhého a neskôr sa k sociálnej problematike vrátil vo svojich reportážach; odstrčeným rozumel ako máloktorý novinár. V Smene začínal ako elév už v roku 1948 a postupne sa prepracoval až na miesto šéfredaktora.
Mal novinársky čuch na neobyčajné ľudské osudy a vždy kládol dôraz na morálnosť nášho konania. K jeho najznámejším reportážam patria Odpísaný písal (o krutom osude slovenského vojnového letca), Perleťový čas zázrakov (o dvoch mladých poľských podvodníkoch), Rybičky s jantárovými očami (o mladom delikventovi na úteku z detského domova), Pro nobis (o banskom nešťastí v moravských Šardiciach).
Keď ho na začiatku normalizácie vyhodili z práce, uchýlil sa na samotu Vlčí laz pri obci Píla. Na rozdiel od politicky prezieravejšieho Mňačka, ktorý emigroval, Gryzlov stále veril v „socializmus s ľudskou tvárou" a v listoch sa doprosoval Husákovi. Sľuby generálneho tajomníka KSČ, že treba len chvíľu vydržať, sa ukázali ako plané. Gavril Gryzlov zomrel osamotený 9. septembra 1978 vo veku 50 rokov.
V roku 1998 napísal publicista a spisovateľ Slavo Kalný o svojom priateľovi rozhlasové pásmo Reportér z Vlčieho lazu. V réžii Štefana Korenčiho účinkujú: Marián Geišberg, Darina Vašíčková, Vladimír Minarovič. Majsterkou zvuku bola Mária Vrancová.
[text: Marek Puškáš, foto: Slovenská národná knižnica]
