Pred piatimi rokmi zomrel Albert Marenčin, jedna z najvýznamnejších osobností slovenskej kultúry. Bol to mnohostranný umelec: scenárista, dramaturg, spisovateľ, básnik, esejista, prekladateľ, kritik, výtvarník, člen Skupiny českých a slovenských surrealistov a Patafyzického kolégia v Paríži. A tiež aktívny účastník Slovenského národného povstania (ako člen partizánskej skupiny Čapajev s číslom legitimácie 175).
V 60. rokoch pôsobil ako hlavný dramaturg filmového štúdia Koliba a významne prispel k rozvoju slovenskej kinematografie. V roku 1972 dostal výpoveď, keď v jeho knižke cenzúra odhalila narážky na Gustáva Husáka. Zakázali mu publikovať a obdobie normalizácie, až do odchodu do dôchodku v roku 1988, pracoval v Slovenskej národnej galérii. Vnímal to aj pozitívne:
„Keď ma zovšadiaľ vylúčili, zakázali mi publikovať a vystavovať, mal som odrazu toľko voľného času, že som sa mohol venovať práci, na ktorú mi dovtedy čas neostával: písal som básne, úvahy, robil koláže, ba aj maľoval som - samozrejme všetko do šuplíka."
Albert Marenčin bol výrazným predstaviteľom surrealizmu, ktorý našiel svoj umelecký výraz v básnickej tvorbe a kolážach. Zanechal po sebe významne prekladateľské dielo z francúzskej avantgardy a literárne svedectvá o osobnostiach francúzskej kultúry (Breton, Cocteau, Jarry, Camus, Valéry, Michaux, Péret, Robbe-Grillet).
Ako vo svojich spomienkach ďalej píše, surrealizmus v ňom vyvolal „hlbokú duševnú metamorfózu, lebo ma zbavil rôznych predsudkov a zábran vo sfére vnútorného života a naučil ma vnímať svet znovu tak, ako som ho vnímal v čase môjho detstva."
Získal viacero významných ocenení: francúzsky Rytiersky rád za umenie a literatúru (1993), Pribinov kríž I. triedy (2002), Slnko v sieti za výnimočný prínos slovenskej kinematografii (2010).
Pred rokom si redaktorka Zuzana Golianová pozvala do relácie Fenomény jeho synov - vydavateľa Alberta Marenčina mladšieho a fotografa Martina Marenčina, aby si spoločne zaspomínali na svojho otca.
[text: Marek Puškáš, foto: Martin Marenčin, archinfo.sk]
