Pred 15 rokmi zomrel spisovateľ Pavel Hrúz, originálny prozaik, esejista a literárny sprievodca Banskou Bystricou. Vyštudoval elektrotechniku v Bratislave a niekoľko rokov pracoval ako elektroinštalatér. Neskôr sa stal redaktorom avantgardného martinského časopisu Matičné čítanie, v ktorom bol vtedy šéfredaktorom Ivan Kadlečík.
Pre svoje politické a občianske postoje k okupácii sa počas normalizácie stáva disidentom podobne ako Kadlečík či Tatarka. Vyhodili ho z práce, vylúčili zo Zväzu slovenských spisovateľov a zakázali mu publikovať. Musel sa živiť ako údržbár tenisových kurtov a skladník.
Debutoval v roku 1966 knihou poviedkových čŕt zo študentského prostredia Dokumenty o výhľadoch. Druhou zbierkou poviedok Okultizmus (1968) sa už Hrúz zaradil medzi najoriginálnejších slovenských prozaikov a stal sa priekopníkom postmoderného spôsobu písania.
Ďalšie knižky mu vyšli až po páde pádu komunizmu v roku 1989, často písal o rodnej Banskej Bystrici. Od roku 1990 pracoval v banskobystrickom rozhlase ako redaktor literárnej redakcie. V roku 1998 získal literárnu Cenu Dominika Tatarku.
O svojej tvorivej metóde povedal:
„Beletristi si väčšinou berú na paškál priemerného človeka. A je to zvyčajne redaktor, architekt. Zvyčajne rozvedený, má problém s manželským trojuholníkom. O tom je 90% literatúry. No a mne ide o tých 10 percent, o tých iných ľudí, o nepriemerných. O ktorých si myslíme, že sú úplne iní, že sú asociálni."
V roku 1993 napísal Pavel Hrúz rozhlasovú hru Ešte pred konečnou. Príbeh je inšpirovaný jeho vlastnou skúsenosťou a problémami dnešného človeka. V réžii Ladislava Hyžu účinkujú: Štefan Halász, Emília Čížová, Renáta Rundová, Martin Horňák a František Výrostko. Majstrom zvuku bol Ivan Kostolný.
Blok, venovaný literatúre a dráme, pripravuje redaktor Marián Grebáč.
[text: Marek Puškáš, foto: litcentrum.sk]
