Pred 30 rokmi odišiel na posledný výstup Belo Kapolka. Tento spisovateľ, chatár, horský nosič a horolezec sa už za života stal tatranskou legendou.
V ten osudný deň vyviezol autom na Hrebienok tovar, vyložil ho, zatelefonoval manželke, že o chvíľu je doma. Ale tam už neprišiel. Zradila ho vlastná pištoľ, ktorú nosieval za opaskom. Keď si sadal za volant, vyšla rana. Kým ho strážnik z blízkej stavby zaviezol na polikliniku do Smokovca, vykrvácal. Stalo sa to dva dni pred oslavami jeho 59. narodenín.
Chcel sa stať leteckým konštruktérom. Na Vojenskej technickej akadémii však dlho nevydržal. Vystriedal viacero zamestnaní, až sa napokon stal horským nosičom vo Vysokých Tatrách. Chatárčil na Chate pod Rysmi, Zbojníčke a napokon na Téryho chate - chodník, ktorý sem vedie z Hrebienka, dnes nesie jeho meno. Jeho syn Martin spomína:
„Otec najradšej písal v noci, ťukanie do klávesnice sa ozývalo aj dlho po polnoci. Som presvedčený, že svoje najlepšie texty napísal hore na chatách."
Prozaická tvorba Belu Kapolku je bytostne spätá s prostredím Vysokých Tatier. Písal o mimoriadnych situáciach a spletitých medziľudských vzťahoch, pričom kládol dôraz na etické hodnoty. V reportážach a úvahách sa snažil zladiť ochranárske opatrenia v národnom parku s plnohodnotným pobytom človeka v prírode.
Vypočujte si montáž jeho dvoch poviedok Hľadači a Poctivá panna. Číta Ady Hajdu. V roku 1995 režíroval Jaro Rihák, majstrom zvuku bol Vladimír Mihálek.
Blok, venovaný literatúre a dráme, pripravuje redaktor Marián Grebáč.
[foto: wikipedia]
