Dátum 5. marec 1953 sa do histórie zapísal smutnou zhodou okolností, pri ktorej politika kruto zatienila umenie. Totiž v ten istý deň, keď na svojej dači v Kunceve pri Moskve zomrel Stalin, zomrel aj Sergej Prokofiev. Kým jeden za sebou zanechal 16 miliónov mŕtvych v dôsledku stalinských represií, druhý obohatil svet klasickej hudby o 160 opusov, z ktorých mnohé patria k najvýznamnejším skladbám 20. storočia.
Keď Prokofiev, ktorý býval neďaleko Červeného námestia, zomrel vo veku 61 rokov, noviny sa o jeho smrti zmienili len krátko na strane 116, ktorej predchádzalo 115 stránok venovaných Stalinovi. Po smrti diktátora sa v krajine na tri dni zastavil čas a miliónové smútočné pochody znemožňovali Prokofievov pohreb v budove Únie sovietskych skladateľov.
Ako mnoho iných ruských skladateľov, ani Prokofiev neunikol obvineniam z „formalizmu", obľúbenej to výčitke teoretikov socialistického realizmu voči progresívnym umelcom. Prokofievova tvorba so znakmi neoklasicistických tendencií obsahuje nenapodobiteľný "duch vzdoru". Jeho posledným dielom bola 7. symfónia, ktorú skomponoval na objednávku redakcie pre deti a mládež moskovského rozhlasu.
Viac sa o tomto výnimočnom skladateľovi dozviete z cyklu Dialógy s hudbou. V relácii, ktorú v roku 2001 autorsky pripravila Zdenka Bernátová, účinkujú: Mária Dacejová, Vladimír Minarovič, Peter Kolník. Zvuková spolupráca Václav Frkal.
Blok klasickej hudby pripravuje redaktorka Melánia Puškášová.
[foto: wikipedia]
