Dnes už nedokážeme predpovedať, ako by sa utváral umelecký osud slovenského skladateľa Jána Levoslava Bellu (1843-1936), ak by ostal v Kremnici na území horného Uhorska a neodišiel do rumunského Sedmohradska, do mesta Sibiu s početnou vrstvou nemeckých osadníkov a rozvinutým hudobným životom.
V ranom období, keď písal hudobné kritiky a recenzie, používal pseudonymy Janko Pravdomil a Poludničan. Za kňaza ho vysvätili v roku 1866, stal sa mestským kapelníkom v Kremnici. V roku 1881 prijal miesto regenschoriho v Sibiu. Konvertoval na protestantizmus a oženil sa. Domov sa vrátil až po vzniku prvej Československej republiky.
Ján Levoslav Bella emancipoval slovenskú národnú hudbu na požadovanú profesionálnu úroveň. Z jeho dielne pochádzali opusy komornej hudby (sláčikové kvartetá, piesne, diela pre klavír a organ), orchestrálne skladby, zbory, svetské kantáty. Je autorom prvej slovenskej opery Kováč Wieland. Písal si velikánmi európskej hudby Brahmsom, Straussom a Dohnánym.
Na revidovanej edícii Bellovho súborného diela, ktorému sa od roku 1997 venuje Hudobné centrum, sa na podieľala aj hudobná historička Jana Lengová. V roku 2003 pripravila do cyklu Dialógy s hudbou reláciu, v ktorej odkrýva zaujímavé súvislosti medzi Bellovým životom v cudzine a jeho tvorbou. Účinkujú: Mária Schlosserová, Peter Kolník, Jozef Šimonovič.
Blok klasickej hudby pripravuje redaktorka Melánia Puškášová.
[foto: Kamilla Ásbóth, Literárny archív SNK]
