Ernest Weidler - Roky s mikrofónom

Ernest Weidler bol naslovovzatý profesionál, kompletne a komplexne vybavený redaktor, ktorý mal výborné pero a vybrúsený novinársky štýl. Na začiatku 60. rokov sa stal vedúcou osobnosťou relácie Na modrej vlne. Spisovateľ Anton Hykisch ho nazval „odvážnym tvorcom, ktorému sa podarilo do éteru dostať pravdivé relácie o mládeži, o slovenskej minulosti, o cudzích, zakazovaných svetoch." Neskôr prešiel Ernest Weidler do redakcie umelecko-dokumentárnej publicistiky a stal sa iniciátorom vysielania dovtedy na Slovensku nepoznaného moderného žánru, ktorý sa začal šíriť v Európe. Fíčer - to bola publicistika na vyššom stupni rozhlasovej žurnalistiky, ktorá povýšila reportáž a rozhovor na dielo s mnohými prvkami rozhlasovej umeleckej tvorby. Medzi mnohými fíčrami Ernesta Weidlera je aj dielo o tvorcov rozhlasového programu, o sile slova, ktoré pomáha vrátiť stratené ilúzie a nádeje. Nazval ho Roky s mikrofónom (1986).

Svetozár Stračina bol jeden z našich najvýznamnejších hudobných skladateľov druhej polovice minulého storočia, patril medzi tých, ktorí našli nové pokračovania a riešenia vo vzťahu k našej hudobnej tradícii. Osvojil si atmosféru, v ktorej ľudová hudba žila a dokázal ju tvorivo preniesť do svojich kompozícií. Okrem skladateľskej tvorby - hudby k filmom a televíznym inscenáciám, scénickej hudby pre rozhlas a divadlá, tvorby pre Lúčnicu, SĽUK, i pre náš OĽUN - neúnavne a systematicky spolupracoval na oživení folklórneho hnutia na Slovensku. Pravidelne sa stretával s ľuďmi folklórneho hnutia, ktorí mu boli inšpiračným zdrojom. V týchto dňoch uplynie už 20 rokov od úmrtia Svetozára Stračinu. Pripomeňme si túto významnú osobnosť našej kultúry prostredníctvom relácie Čriepky z Nočných dialógov, ktorú pripravil redaktor Samo Smetana v roku 1996.

Spisovateľ a pedagóg Jozef Puškáš v týchto dňoch jubiluje. Blahoželáme. Oslávil zrelých a tvorivo úspešných 65 rokov. Do slovenskej literatúry sa zapísal ako autor psychologických próz, v ktorých dominuje kritická reflexia spoločenských pomerov, deformácií v spôsobe prežívania, v medziľudských vzťahoch. Na vyše desať rokov sa úspešný a vážny autor odmlčal, aby sa pri návrate zbavil, ako sa vyjadrila kritika, „smrteľnej vážnosti". V knihe Freud v Tatrách narába s iróniou a groteskou, a cez ňu poukazuje na absurdnú tvár nášho života. Sám Puškáš to komentuje takto: „Čokoľvek vážne chcete v dnešnej dobe povedať, musíte to hovoriť s úsmevom a ľahkosťou, inak to nezaberie." A o postavení literatúry v súčasnosti tvrdí, že „...sa voľky-nevoľky musí zmieriť s tým, že sa stane podobnou menšinovou záležitosťou, akou boli koncerty vážnej hudby na šľachtických dvoroch. Napriek tomu musí zostať základom všeobecného vzdelania, a pokiaľ tento základ zmizne, desím sa budúcnosti a tyranie technokratov." Keď mal Jozef Puškáš presne o dvadsať rokov menej, pozvala ho do relácie Zrkadlenie redaktorka Hana Beranová. Rovnako kriticky ako dnes, sa vyjadroval aj o vtedajšej situácii v našej kultúre.

Blok publicistiky pripravuje redaktor Marián Grebáč.