Herec Jozef Šimonovič oslávi v týchto májových dňoch 67. narodeniny. Vo filmoch a televízii stvárnil viacero zaujímavých postáv, divákom utkvela najmä postava Ľudovíta Štúra v televíznom filme Anička Jurkovičová. Režisér Ján Lacko mal dobrý nos - lepšieho Štúra si medzi hercami nemohol vybrať, lebo Jozef Šimonovič sa mu nielen podobá fyzicky, ale aj národným cítením. Ako člen Rozhlasového hereckého súboru účinkoval vyše 4500 krát v rozličných reláciách a hrách. Ale najlepšie vám ho predstavíme v pásme Emila Benčíka Takí sú rozhlasáci (2010).
V máji oslávi svoje narodeniny tiež Štefan Kvietik (82). Bývalý člen Slovenského národného divadla vytvoril veľké postavy v divadle, televízii a vo filmoch. Staršia generácia nezabudne na jeho prvú veľkú filmovú rolu vo filme Boxer a smrť, na baróna von Goldringa v seriáli Sám vojak v poli, Pirina z Medenej veže, či v televízny film Červené víno a tiež postavu Sama Pichandu z Jakubiskovej filmovej epopeje Tisícročná včela.
Svoje herecké majstrovstvo prezentoval Kvietik vo vyše štyridsiatich snímkach. Jeho doménou boli postavy s prvkami drsnej chlapskosti, výbušnej eruptívnosti, i zraniteľnej senzitívnosti, pátosu i civilnosti. Žánrovo rozmanité úlohy stvárnil aj v klasickom repertoári. V rozhlase vytvoril množstvo charakterových, hrdinských a romantických postáv v hrách domácich a zahraničných autorov. V cykle Ľudia, fakty, udalosti (2002) uvádzame rozhlasový portrét Štefana Kvietika z autorskej dielne Emila Benčíka.
15. mája 1909 sa narodil slovenský maliar, grafik a publicista Štefan Bednár. Bohém s najľudskejšou tvárou - tak ho nazval spisovateľ Igor Gallo vo svojej knižke Dolu z piedestálu: „...družný, výborný spoločník, človek mimoriadne pohostinný, až ho to v očiach poniektorých posúvalo do roviny absurdity. Možno preto, že okrem bytu s ateliérom na Dostojevského rade v Bratislave, kde boli každému návštevníkovi vždy otvorené dvere, nemal žiadny majetok, hoci ako výtvarník a činovník vo výtvarných inštitúciách zarábal pekné peniaze. No všetko pohltila jeho pohostinnosť, ktorú najmä jeho druhovia, o ktorých sa vedelo, že sú „škrobi", dôsledne využívali, pričom ho poza chrbát ohovárali. Bol to človek so zmyslom pre humor, vždy ochotný pomôcť, obľúbený hosť umeleckých klubov či kaviarní."
O tvorbe Štefana Bednára hovorili pred siedmymi rokmi pri majstrovej storočnici jeho rodáci v Myjave pred mikrofónom redaktora Martina Jurča.
O fíčeri Jozefa Lenharta Obchod so spomienkami (1997), ktorý otvára publicistický blok, sa viac dočítate v rubrike Tip na týždeň.
