V publicistickom bloku na Rádiu Pyramída si pripomenieme 81 rokov od tragického úmrtia úspešného a nádejného slovenského maliara Zoltána Palugyaya. Bol majstrom krajinomaľby. Inšpiráciu hľadal v horskom prostredí a v zákutiach s vidieckou architektúrou. Osobitne ho priťahovali motívy stromov a kvetov. Maľoval a kreslil krajinu všetkých ročných období a v rôznych fázach dňa i noci. Jeho krajinomaľby pôsobili baladicky a vyžarovali melancholickú poéziu.
Peter Kováčik v próze Tvorivý pobyt píše: „Ondrejov, Zolko Paluďai, Janko Alexy a Miloš Bazovský... tvorili nerozlučnú štvoricu. Keď sa Janko Alexy oženil a odsťahoval z Martina, boli ako traja králi. Putovali po Slovensku, v mestách predávali obrazy, v horách hľadali pokoj a oddych. V noci zo 17. na 18. septembra, roku 1935 sa spolu veselili na Štefánikovej chate na Ďumbieri. Prvý odišiel Moľo Bazovský, za ním Zolo, ale ten sa už nikdy nedostal domov. Ondrejov na druhý deň zburcoval žandárov a šiel s nimi Zola hľadať. Akcia sa skončila neslávne, začali sa šíriť reči o Zolovom úteku do zahraničia. V lete 1936 však bača z neďalekého salaša upozornil na kostru človeka vzdialenú len tristo metrov od chaty. Boli to Zolkove pozostatky. Ondrejov na chate zhlobil truhličku a zniesol ju z Ďumbiera."
Pásmo o diele, živote a tragickom úmrtí maliara Zoltána Palugyaya z cyklu Podobizne pripravil v roku 1994 dramatik Jozef Šajgal.
V týchto dňoch uplynie 15 rokov od úmrtia ľudsky skromného, umelecky významného herca Dušana Blaškoviča, ktorý vedel rovným dielom rozdávať dobrú náladu, úsmev a smiech, ako aj vážnosť zamyslenia sa nad osudovými vecami života. „Najdôležitejší je dôverný kontakt s divákom, ale herec nesmie pritom diváka poučovať," múdro vravieval.
Zvyčajne ho neobsadzovali do hlavných úloh, ale vždy išlo o roly významné. Povedzme: druhé hlavné. Bol vždy svoj, vlastne svojský, hoci jeho úlohou bolo byť vždy druhý. Mal svojou robustnou postavou a silou svojej osobnosti zvyšovať dôležitosť hlavnej postavy. Predurčili ho na to, aby prehrával. A on tú rolu prijal. Stvárnil ju však tak bravúrne, že napokon vždy zvíťazil. Dušan Blaškovič poskytol len tak málo rozhovorov a to aj v čase, keď bol, ako sa vraví, na vrchole slávy, a v časoch, keď slovo hercov, ich názory, boli veľmi vyhľadávané. Výnimku urobil v roku 2001, keď prijal pozvanie do relácie Herci na koberci.
Blok publicistiky pripravuje redaktor Marián Grebáč.
