V tomto roku si pripomíname 60. výročie začiatku pravidelného rozhlasového vysielania z Banskej Bystrice. Z bohatej produkcie banskobystrického rozhlasového štúdia vybrala Marcela Čížová zvláštne vydanie rozhlasového magazínu Rádiovíkend venované jeho tvorcom. Pripravila ho Veronika Ďurovčíková v roku 2001 pri príležitosti 75. výročia Slovenského rozhlasu. Rádiovíkend mal vtedy 34 rokov a v tomto roku sa dožíva okrúhleho jubilea - päťdesiatky. To je na rozhlasovú reláciu úctyhodný vek a svedčí o stálej poslucháčskej obľúbenosti.
Od narodenia básnika, politika, národného buditeľa a jazykovedca Jána Kollára uplynie v júli 224 rokov. Bol stúpencom literárnej a jazykovej jednoty česko-slovenskej, čo malo za následok rozchod so štúrovcami, a to, že sa usiloval uplatniť slovenské prvky v češtine, vyvolalo zasa odpor na českej strane. Kollár však utvoril ucelenú filozofickú koncepciu slovanských dejín, ktorá ovplyvnila nielen slovenské, ale aj iné slovanské národné hnutia. Bol tiež výborným básnikom, slavistom, kazateľom. Viac sa o Jánovi Kollárovi dozviete v Galérii slávy (2010), ktorú autorsky pripravil spisovateľ Jozef Leikert.
Najznámejší slovenský surrealista Albert Marenčin oslávi v týchto dňoch krásnych 95 rokov. Svoju prvú rozhlasovú hru a prvý román napísal už počas vysokoškolských štúdií. Patrí medzi pokračovateľov surrealistického hnutia, je autorom próz s tematikou 2. svetovej vojny a filmových scenárov podľa literárnych predlôh. Okrem vlastnej tvorby sa tiež venoval prekladom z francúzštiny. Ako výtvarník sa venuje tvorbe koláží, výtvarnej histórii a kritike.
Jeho životopis je viac než pestrý. Vyštudoval Filozofickú fakultu Slovenskej univerzity odbor slovenčina-francúzština a po ukončení štúdia v roku 1944 sa aktívne zúčastnil SNP. Po vojne sa vrátil do Košíc a pracoval ako redaktor v denníku Národná obroda. Neskôr študoval ako štipendista v Paríži, paralelne na Sorbonne, na Vysokej škole politickej a na Vysokej škole filmovej. Zároveň pracoval ako redaktor a hlásateľ československého vysielania Francúzskeho rozhlasu.
Koncom roku 1948 sa stal zamestnancom československej vládnej delegácie na Valnom zhromaždení OSN. Pracoval na sekretariáte ministra Vladimíra Clementisa. V rokoch 1949 - 1972 pracoval na rôznych pozíciách v Československom štátnom filme v Bratislave na Kolibe ako lektor, dramaturg, scenárista, vedúci 1. tvorivej skupiny a i. Od roku 1963 prednášal na VŠMU v Bratislave. Ako docent viedol Seminár moderného umenia. V roku 1972 bol z politických dôvodov prepustený zo Slovenského filmu a z VŠMU a mal zákaz publikovať. Až do odchodu do dôchodku (v roku 1987) pracoval ako odborný pracovník v Slovenskej národnej galérii.
Od roku 1965 je členom patafyzického hnutia v Paríži, od roku 1977 členom Skupiny českých a slovenských surrealistov. Vo svojich úvahách často hovorí o zdrojoch imaginácie a tvorivosti:
„Ak by som mal jednou vetou vyjadriť svoj vzťah k surrealizmu a jeho úlohu v mojom živote, neuviedol by som na prvom mieste umelecké prejavy, ku ktorým ma inšpiroval, ale tú hlbokú duševnú metamorfózu, ktorú vo mne vyvolal tým, že ma zbavil rôznych predsudkov a zábran vo sfére vnútorného života a že ma naučil vnímať svet znovu tak, ako som ho vnímal v čase môjho detstva."
V eseji Môj surrealizmus (2014), ktorú si môžete vypočuť, sa venuje téme stálej inšpirácie metódami surrealizmu. Číta Jana Pilzová.
Blok publicistiky pripravuje redaktor Marián Grebáč.
