Pripomíname si 95. nedožité narodeniny jedného z najuznávanejších slovenských fotografov Karola Kállaya. Venoval sa módnej fotografii a portrétom, bol krajinárom, no jeho talent sa najviac prejavil vo fotografickej reportáži. Označenie „umelecký fotograf" považoval za špekulatívne, maliara predsa tiež nenazveme umelecký.
Nerád fotil ľudské utrpenie a rôzne katastrofy, napriek tomu zdokumentoval zemetrasenie v Arménsku v roku 1988. Magazín GEO v Hamburgu ho vyhlásil za Fotografa roka 1992. Jeho publikácie Pieseň o Slovensku a Los Angeles získali Cenu UNESCO ako najkrajšie knihy sveta. Z ďalších ocenení spomeňme Pribinov kríž I. triedy (1998), Cenu Tatra banky (2002) a Krištáľové krídlo (2003). Karol Kállay zomrel 4. augusta 2012 v Bratislave vo veku 86 rokov.
„Nikdy som neplánoval položiť svoj životný príbeh a spomienky na papier."
Píše v úvode autobiografickej knihy Potulky životom. Nemal na to čas, ani nepredpokladal, že by to niekoho zaujímalo. Čitateľa si rýchlo získa tým, že sa vie vysmiať aj sám zo seba, že si vie priznať chyby a strach z vlastného rozhodnutia. Jeho životný príbeh je rozprávaním o tom, čo sa nedalo zachytiť objektívom. Jeho najvlastnejším spôsobom vyjadrovania bola fotografia.
„Vo fotografii je tvorba otázkou okamihu, bleskovej reakcie. Fotoaparát zdvihneš k oku a zachytíš to, čo ťa prekvapilo, čo si v okamihu pochopil. Kým fotografuješ, maľuješ vlastne obraz".
Karol Kállay strávil na cestách takmer celý svoj život. Vášeň pre dobrodružstvo a odvaha ho hnali do tých najzabudnutejších kútov zeme. Z knihy Potulky životom (2007) číta Alfréd Swan.
Blok publicistiky pripravuje redaktor Marián Grebáč.
[foto: Rudolf Bihary, TASR]
