„Bol kľúčový pre slovenskú fotografiu v druhej polovici 20. storočia, od normalizácie do polovice 90. rokov. Vtedy bol najdôležitejší, najzaujímavejší, najlepší. Nebol typ reportéra, ktorý chodí na rôzne zákazky. Mal svoju tému, rodnú Récu a Cigánov. A portréty. Jeho prístup bol typický pre autorov, ktorí chystajú výstavné či knižné projekty, ale ktorí nerobia pre časopisy,"
Takto charakterizoval Tibora Huszára teoretik fotografie a filmu Václav Macek. Huszár absolvoval katedru fotografie pražskej FAMU. Začiatkom 90. rokov pracoval v New Yorku ako nezávislý fotograf. Fotografoval vzbury v slovenských väzniciach v Leopoldove a Ilave. Medzi jeho najznámejšie publikácie patria Cigáni, Portréty, Koloman Sokol, Letokruhy večnosti.
Huszár fotil väčšinou čiernobielo. Podľa neho bola fotka dynamická, len keď mala dva tóny - čierny a biely a ostatné poltóny dávali fotke estetickú hodnotu. Aj v ére digitálnych fotoaparátov fotil stále na film. Bavilo ho vyvolávanie fotiek, považoval to za akúsi alchýmiu.
„Fotografia je moja vnútorná sloboda, ale aj vnútorné väzenie ducha."
Tesne pred smrťou sa chystal vydať publikáciu Hombaj ma tuhavo (hojdaj ma silno, ako vo važeckom nárečí hovorievali deti), mala byť plná absurdných fotiek zo socializmu. Tibor Huszár zomrel 11. septembra 2013 u seba doma v Harmónii v Modre.
V roku 1994 sa s ním stretol Stanislav Gajdoš nad jeho fotografiami spisovateľov v relácii z cyklu Literatúra, umenie, kritika. O Huszárovom umení hovorí jeho kolega Pavel Kastl, úryvky z diel portrétovaných spisovateľov interpretujú Michal Gučík a Ivan Laca.
Blok publicistiky pripravuje redaktor Marián Grebáč.
[foto: Radovan Stoklasa, TASR]
