Umenie je bojom proti smrti. My už dávno nebudeme, keď naše diela ešte budú rozprávať o nás a našej dobe. Rád by som, aby sa mojim obrazom ľudia tešili aj o 50 rokov, aby im priniesli trochu osvieženia i poznania vecí, aké nami hýbali v rokoch okolo dvoch svetových vojen. Chcel by som sprostredkovať trochu tej sily, ktorá sa vo mne zakalila v najtemnejších dňoch môjho života a je hybnou pákou mojej umeleckej činnosti."
Tieto slová patria maliarovi a grafikovi Imrichovi Weinerovi-Kráľovi. Od narodenia priekopníka slovenskej výtvarnej moderny uplynulo 120 rokov. Študoval na prestížnej École des Beaux-Arts v Paríži, kde po emigrácii v roku 1938 ostal žiť. S židovským pôvodom nebolo bezpečné vrátiť sa do vojnového Slovenského štátu. Počas 2. svetovej vojny sa zúčastnil francúzskeho odboja. V roku 1950 sa vrátil na Slovensko. Zomrel v roku 1978 v Bratislave.
Vo svojej tvorbe sa snažil sa spojiť lásku k Francúzsku s láskou k rodnému Slovensku:
„Ukázalo sa, že oravské drevené domce sa síce nevyrovnali francúzskym katedrálam, ale podstata radosti z videnia okvitnutého okna bola tá istá ako inde. Hmlisté diaľavy našich hôr vyvolávali podobné city a predstavy ako more."
Inšpiroval sa expresionizmom, kubizmom, ale najmä surrealizmom, ktorému dal svojskú "weinerovskú" podobu. Jeho diela zachytávajú pomocou snových symbolov život na slovenskom vidieku a približujú spoločenské problémy tej doby. Podľa autorových vlastných slov vo svojich dielach vždy rovnocenne spájal myšlienku, cit a techniku:
„Iba postupne som prišiel na to, že inšpirácia nie je nevyspytateľná náhoda, ale výsledok namáhavej prípravy."
Viac sa o Imrichovi Weinerovi-Kráľovi dozviete v relácii z cyklu Galéria slávnych (2010). Autorsky pripravil Jozef Leikert. Číta Alfréd Swan.
Blok publicistiky pripravuje redaktor Marián Grebáč.
[foto: Tomáš Halász, TASR]
