Pripomíname si 100. výročie narodenia politika a štátnika Alexandra Dubčeka, ktorý sa stal symbolom Pražskej jari v roku 1968, teda reformného politického procesu v Československu, ktorý zastavil až vpád vojsk Varšavskej zmluvy.
V 60. rokoch minulého storočia, ktoré priniesli všeobecné spoločensko-politické uvoľnenie, sa Dubček snažil presadiť „socializmus s ľudskou tvárou". V noci z 21. na 22. augusta 1968 ho odviezli na neznáme miesto a o niekoľko dní bol spolu s prezidentom Ludvíkom Svobodom a ďalšími spolustranníkmi, odvlečený do Moskvy, kde musel podpísať tzv. Moskovský protokol.
V najvyššej straníckej funkcii ho držali až do apríla 1969, pretože medzi obyvateľstvom bol stále obľúbený. Potom nasledoval post veľvyslanca v Turecku a v júni 1970 ho vylúčili zo strany. Alexander Dubček nastúpil ako radový občan do zamestnania v Západoslovenských štátnych lesoch, kde pracoval až do dôchodku. V skutočnosti však bol väzňom na slobode, pretože ŠTB ho monitorovala 24 hodín denne.
Neskôr sa mu vyčítalo, že sa aktívnejšie nezapojil do opozičných aktivít, ale ako ukazuje Emil Benčík v umelecko-dokumentárnom pásme - Dubček nemlčal. Počas 20 ročného „umlčovania" v čase tzv. normalizácie vytrvalo písal protestné listy Federálnemu zhromaždeniu, podporoval aktivity Charty 77 a po Gorbačovovej perestrojke si ho znovu začala všímať západná tlač.
Blok publicistiky pripravuje redaktor Marián Grebáč.
[foto: V. Benko, TASR]
