Pred 70 rokmi komunisti odsúdili a popravili politika a spisovateľa Vladimíra Clementisa. Bol komunistom z presvedčenia, ale s vlastným názorom. V medzivojnovom období polemizoval s autormi, ktorí písali v mene straníckej ideológie. Nesúhlasil s Paktom o neútočení medzi Hitlerom a Stalinom a kritizoval tiež sovietsky útok na Fínsko. Vylúčili ho zo strany, po vojne ho však prijali späť a Clementis stúpal na funkcionárskom rebríčku.
Po komunistickom prevrate v roku 1948 sa stal ministrom zahraničných vecí. Keď sa na Valnom zhromaždení OSN v New Yorku dozvedel o zatýkaní na svojom ministerstve, odmietal tomu uveriť. Po návrate ho obvinili z buržoázneho nacionalizmu. Vo vykonštruovanom súdnom procese (s Protištátnym sprisahaneckým centrom pod vedením Rudolfa Slánskeho) bol v roku 1952 odsúdený na smrť. Do poslednej chvíle veril v budúcnosť „socialistickej Európy".
Vypočujme si úryvok z Clementisovej memoárovej knihy Nedokončená kronika, ktorý v roku 2002 načítal Jozef Šimonovič. Ide o súvislý, takmer 300-stranový list, ktorý písal Clementis v zajateckom tábore v severoškótskom Glenbrantneri v roku 1940. V liste, pôvodne adresovanom manželke Líde Clementisovej, spomína na časy svojho detstva, na svojich rodičov, súrodencov i blízkych. Opisuje svoje citové a názorové dospievanie a prvé stretnutie s literatúrou, so svetom myšlienok.
Blok publicistiky pripravuje redaktor Marián Grebáč.
[foto: TASR]
