Prvý blok vo vysielaní Rádia Pyramída je venovaný publicistike a dramaturgicky ho pripravuje redaktor Marián Grebáč. Na úvod vybral fíčer Emila Benčíka Jeho výsosť mikrofón, v ktorom sa rozpráva o poslaní a pôsobení Slovenského rozhlasu, o tvorcoch jeho programu - redaktoroch, moderátoroch, hlásateľoch i hercoch.
Emil Benčík sa ako šéfredaktor literárno-dramatického vysielania v rozhlase pričinil o etablovanie nového žánru - rozhlasového fíčra, ktorý je zvukovou obdobou literatúry faktu. Najviac rozhlasových fíčrov venoval historickým témam (Alexandr Dubček, tragédia slovenských Židov, 2. svetová vojna, SNP), kde využíval bohatý rozhlasový archív, ale aj svedectvá pamätníkov a výpovede historikov. Značnú časť jeho tvorby predstavujú literárne, dramatické a životopisné rozhlasové pásma. Je aj autorom rozhlasových poviedok, hier, dramatizácií i humorno-satirických pásiem. Ako prvý získal Cenu Vojtecha Zamarovského za rozhlasovú tvorbu.
Svoj zlatý vek prežívala relácia Na modrej vlne v 60. rokoch minulého storočia. Redaktori Ernest Weidler, Ľubomír Moncoľ a Viktor Oravec tvorili zohratú trojicu, ktorá sa výborne dopĺňala. Zádrapčivý, až výbušný Weidler predstavoval nepokojného ducha tejto trojice, jeho protipólom bol rozvážny a uvážlivý Viktor Oravec, a Ľubomír Moncoľ stál kdesi medzi nimi. Spájalo ich spoločné zaujatie pre prácu a do tvorby vkladali maximum zo svojej životnej skúsenosti a novinárskej erudovanosti. Modrá vlna bolo doslova kultovou reláciou jednej, či dvoch generácií, ktoré s ňou vyrastali. V rebríčku počúvanosti bola vždy na popredných miestach. Jej zvučka sa naposledy ozvala 16. Júna 1990 a štafetu po nej prevzala relácia Večerná revue pre mladých. Redaktorka Ľuba Hargašová si pozvala pred mikrofón tvorcov Modrej vlny, aby si spoločne zaspomínali na 30 rokov úspešnej rozhlasovej práce.
V rozhlasovej glose o aktuálnom dianí Slove na čase (1991) rozpráva Ladislav Ťažký, ťažký kaliber slovenskej literatúry a kultúry, ale aj spoločenskej etiky a morálky. Za politické názory, nesúhlas so vstupom armád Varšavskej zmluvy a publikované články stratil zamestnanie a nesmel publikovať. Napriek „disidentskej“ minulosti neprijal v roku 1993 kandidatúru na prezidenta Slovenskej republiky, ani kreslo ministra kultúry a predsedu Matice slovenskej. Zomrel 20. januára 2011 v Bratislave. Ladislav Ťažký patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti povojnovej generácie slovenských spisovateľov. Jeho dielo je protestom proti vojnovým útrapám, brutalite strachu a pokrivenému morálno-hodnotového svetu ľudí. Ako jeden z mála stál za svojím dielom, aj svojím životným postojom. Presne tak, ako jeho literárni hrdinovia, neprestal veriť v spravodlivosť a možnosť vlastnými silami a schopnosťami dostať sa z marazmu poníženia. Vyznával zmysel pre česť, dôstojnosť a kamarátstvo.
Keď sa novinári pýtali jedného najznámejších a najvýraznejších rozhlasových športových reportérov, Gaba Zelenaya, či existuje šport, ktorý nekomentoval, odpovedal: „Jedine golf!“ Vtedy sa totiž u nás žiadny nehral. A na otázku, ktorú reportáž považuje za najnáročnejšiu, uviedol: „Raz som reportoval šachovú partiu. Hoci som sa bránil, bol to príkaz. A tak som popisoval krásne figúrky, ale aj prsty hráčov, ktoré sa s nimi láskajú.“ Gabo Zelenay sa programovo usiloval vkladať do reportáže pestrú zmes obrazov, gagov, humoru. Chcel, aby si poslucháč zapamätal, čo mu ponúkol. A to sa mu takmer vždy podarilo. Mnohí nikdy nezabudneme na jeho slávnu reportáž z olympijských hier v Sapore, keď o najcennejší kov bojoval krasokorčuliar Ondrej Nepela.
Autor: Marián Grebáč
Publicistika - program (PDF, 195kB)
