Karol Horák, jeden z najvýznamnejších súčasných slovenských dramatikov, nezačal opatrným experimentovaním, ako býva zvykom, ale ráznou deštrukciou ustálených foriem drámy. Hľadal nové výrazové možnosti, známe spájal do nových celkov, polemizoval, ironizoval, odvážne kritizoval životný štýl v uzavretom priestore socialistického štátu. Svoje tvorivé nápady, ktoré šokovali, udivovali a vymykali sa zo zaužívaného rámca si najprv odskúšal vo vysokoškolskom Divadielku poézie, ktoré sám založil, úspešne viedol, pre ktoré sám písal a sám svoje hry režíroval.
Ak chcel autor v 70. či 80. rokoch minulého storočia vypovedať holú pravdu, musel dramatické dielo zaodieť do takmer nepreniknuteľnej metafory. A to sa podaril iba málokomu. Takýto husársky kúsok vyviedol bdelej cenzúre Karol Horák v rozhlasovej hre Ucho, a to dokonca tak dokonale, že hra zvíťazila v roku 1985 na Festivale slovenskej rozhlasovej hry v Piešťanoch. V nej sa mu podarilo na základnom princípe armády - poslúchať a nerozmýšľať - zachytiť absurditu totalitnej spoločnosti. Rozhlasová hra Ucho poskytovala taký bohatý repertoár výrazových prostriedkov, že režisérka Hana Makovická ich mohla tvorivo využiť na stvárnenie témy. Pod režijným vedením Hany Makovickej účinkujú Peter Rašev, Peter Gažo, Brigita Bobulová, Lena Košická a Ľuba Blaškovičová.
Profesor Karol Horák - prozaik, dramatik, literárny a divadelný vedec, vysokoškolský pedagóg - vyvolával vždy okrem obdivu aj nespokojnosť, dráždil a hneval divadelných teoretikov komplikovaným metaforickým vyjadrovaním, bizarnými tvorivými kombináciami a obracaním známych právd naruby. To všetko robil tento odvážny a svojský autor v časoch prísnej nadvlády socialistického realizmu.
