Začiatkom roku 1843 Ľudovít Štúr oboznámil svojich priateľov s myšlienkou spojiť katolícky aj evanjelický prúd Slovákov na báze jednotného spisovného jazyka. Za základ vybral stredoslovenské nárečie najmä pre jeho rozšírenosť, pôvodnosť a zrozumiteľnosť. Zjednotenie Slovákov sa malo uskutočniť prostredníctvom všeslovenského nadkonfesionálneho spolku Tatrín.
Štúr, Hurban a Hodža sa 11. júla 1843 stretli na Hurbanovej fare v Hlbokom, kde sa dohodli na postupe pri zavedení slovenčiny do praxe. 17. júla navštívili na Dobrej Vode Jána Hollého, ktorého ako významného predstaviteľa bernolákovčiny prvého oboznámili so svojím zámerom. To všetko sú známe fakty.
Ale o velikánovi slovenského národa aj po vyše 200 rokoch od jeho narodenia kolujú rôzne legendy a mýty. Niektoré majú aj pikantnú príchuť. Vznikali tak, že sa niektoré jeho výroky a činy vytrhávali z kontextu. V každej dobe z neho vytiahli to, čo komusi pasovalo do jeho zámerov. Za slovenského štátu z neho vytvorili germanofila, v novodobých dejinách pri prijímaní Slovenska do Európskej únie sa so Štúrom šermovalo ako s najväčším Európanom, pre krajnú pravicu zasa niet zarytejšieho hejslováka. Akoby to bol predvídal, keď povedal:
„My chytili sme sa do služby ducha a preto prejsť musíme cestu života tŕnistú."
Peter Turčík a Róbert Kotian sa rozhodli uviesť tieto mýty a výmysly na pravú mieru a preto si pozvali do relácie Dejiny.sk (2015) Danielu Kodajovú a Petra Šoltésa z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied.
[text: Marián Grebáč, foto: Štefan Puškáš, TASR]
