Na Rádiu Pyramída si pripomíname nedožité 90. narodeniny rozhlasového a divadelného režiséra Viktora Lukáča, ktorý nás navždy opustil 9. januára 2019 vo veku 88 rokov. S rozhlasom v Bratislave začal spolupracovať už v roku 1968. Jeho meno sa spája najmä s experimentom. Špecifická práca s jednotlivými zložkami rozhlasovej hry priniesla mnohé inovácie a bola oceňovaná poslucháčmi i odborníkmi nielen doma, ale i v zahraničí. Je autorom prvej kvadrofonickej nahrávky v dejinách Slovenského rozhlasu - adaptácie Lermontovovej básnickej skladby Démon. Rozhlasová hra Dušana Dušeka Muchy v zime v jeho réžii získala zvláštnu cenu na medzinárodnom festivale Prix Italia 1992.
Vo výnimočných prípadoch dokáže réžia dodať textu nové významové rozmery. Viktor Lukáč to dokázal v hre švédskej autorky Tove Granqvistovej Sessa, kráľovna pomsty (1998, E.Vášáryová, B.Farkaš, T.Matovský). Text hry zaujal najmä hranicou, po ktorú možno ísť pri výklade príčin takých javov, ako je krutosť, pocit osamelosti, závislosti, možnosť rozhodovať o sebe a o iných. Balansovanie na tejto hranici a nebezpečenstvo prepadu do nežiaducich polôh lákalo Viktora Lukáča vyskúšať si nosnosť rozhlasových výrazových prostriedkov pri zahrávaní si s ľudskou identitou. Málokedy sa pôvodný scenár obohatí novým spôsobom do takej miery, ako to dokázal v tomto prípade Viktor Lukáč. Umenovedkyňa Marta Žilková v publikácii Výhry a prehry mediálnej drámy o jeho režijnej koncepcii píše:
„Strih, systém montáže, hra s ľudským hlasom, s jeho mnohými polohami a výrazmi, nové zvuky, to všetko slúžilo jedinému cieľu - preniknúť čo najhlbšie do ľudského vnútra, do jeho najtajnejších zákutí, do spomienok, ktoré sú ťaživé a ani trblietavé sprievodné zvuky ich nedokázal zveseliť, zbieliť, zosvetliť. To čierne, ťaživé v pozadí sa neustále vracia ako slovo, tón, takt, melódia alebo zvuk. Lukáč nerozbíja iba jednotlivé repliky, ale aj vety, frázy, slová, mení výšky, rytmizuje, pauzuje, lieta vo výškach, aby vychutnal závratnosť pádu. Rovnocennou partnerkou a realizátorkou režijnej koncepcie bola Emília Vášáryová, ktorá pri nahrávaní posunula postavu do výnimočnej polohy s nárokmi na viacrozmernosť a výrazovú polaritu. Bol to hlasový koncert, výraz majstra, dobre poznajúceho svoje prostriedky a ich výrazovú silu."
[text: Marián Grebáč, foto: Dano Veselský, TASR]
