Pripomíname si 100. výročie narodenia spisovateľky a disidentky Hany Ponickej. Narodila sa 15. júla 1922 v Haliči v rodine sudcu. Keď v roku 1944 vypuklo SNP, ako študentka medicíny praxovala v martinskej nemocnici. Po vojne žila v Ríme, kde jej manžel Štefan Žáry pôsobil ako dopisovateľ ČTK. Debutovala v roku 1953 zbierkou rozprávok Slávikove husličky. V roku 1956 jej vyšla prvá knižka pre dospelých, v próze Ábelovský dom spomína na Timravu, ktorú osobne poznala a obdivovala.
V roku 1956 sa Hana Ponická na zjazde českých a slovenských spisovateľov v Prahe pridala k Seifertovi a Tatarkovi, ktorí žiadali väčšiu slobodu umeleckej tvorby. V roku 1969 sprevádzala Štefánikovu snúbenicu Giulianu Benzoni na jej návšteve Slovenska. V roku 1977 podpísala Chartu 77 a prestížny francúzsky denník Le Monde uverejnil jej kritiku režimu, s ktorou jej neumožnili vystúpiť na zjazde Zväzu slovenských spisovateľov.
V tom čase už žila v ústraní v dedine Lukavica. Bola pod neustálym dozorom štátnej bezpečnosti a mala zakázané publikovať. Pre rádio Slobodná Európa pripravovala seriál o Štefánikovi Od začiatku až do konca. V septembri 1989 ju odsúdili v poslednom politickom procese (spolu M. Kusým a J. Čarnogurským). Po Nežnej revolúcii bola oslobodená. V roku 2002 získala štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy. Zomrela 21. augusta 2007 v Banskej Bystrici vo veku 85 rokov.
Na Rádiu Pyramída sa teraz vrátime do 2. marca 1977, keď sa konal 3. zjazd Zväzu slovenských spisovateľov. Jeho dramatický priebeh opísala Hana Ponická v autobiografickej próze Lukavické zápisky. Číta Eva Matejková.
[text: Marián Grebáč, foto: archív SNK]
