Komunistická strana chápala literatúru ako nástroj politického boja. Jediný dovolený literárny smer bol tzv. socialistický realizmus. Našťastie sa našli tvorcovia, ktorí sa usilovali vymaniť z budovateľského schematizmu a spoločensky predpísaného hrdinu nahradili hrdinom s individuálnym, navyše tragickým osudom.
Alfonz Bednár sa v románe Sklený vrch (1954) pokúsil podať pravdivejší obraz SNP a povojnového vývoja. Vďaka autorskej odvahe získalo dielo nezvyčajný čitateľský ohlas. Bednár priniesol do slovenskej prózy nové výstavbové prostriedky - jeho psychologický román je písaný v denníkovej forme a využíva prvky rozprávky, balady.
Významný britský bohemista a slavista Robert Pynsent, profesor českej a slovenskej literatúry, píše:
„Sklený vrch predstavuje začiatok odmäku v slovenskej literatúre a začiatok reakcie na zjednodušené, schematické, krikľavo demagogické opusy hrdinstva komunistov."
Román Alfonza Bednára Sklený vrch v roku 1974 pre rozhlas adaptovala Mária Terenová. V réžii Imricha Jenču účinkujú: Viera Topinková, Peter Mikulíka, Ivan Krivosudský, Anton Mrvečka, Dušan Jamrich, Pavol Mikulík, Darina Laščiaková, Ľubo Roman, Alojz Kramár, Ján Kramár, Ján Mistrík, Vladimír Minarovič. Majstrom zvuku bol Jozef Bajtek.
[text: Marián Grebáč, foto: Magda Borodáčová, TASR]
