Pripomíname si 110 . výročie jedného z najvýznamnejších slovenských spisovateľov a intelektuálov 20. storočia, Dominika Tatarku. Narodil sa 14. marca 1913 v Drienovom. Vyštudoval francúzštinu na Karlovej univerzite v Prahe a na Sorbonne v Paríži, neskôr ju vyučoval na gymnáziu v Žiline.
Francúzska kultúra natrvalo ovplyvnila jeho myslenie. Do slovenčiny prekladal Maupassanta a Musseta. Svoje skúsenosti z parížskeho štúdia majstrovsky spracoval v novele Prútené kreslá. V máji 1968 sa osobne zúčastnil študentských nepokojov v Paríži a napísal o tom esej. A nezabúdajme, že vôbec prvá monografia o Tatarkovi nevyšla u nás, ale vo Francúzsku v roku 2004.
Tatarka sa ako partizán zúčasnil SNP a v poslednej chvíli so šťastím unikol nemeckej popravnej čate. Po vojne vstúpil do komunistickej strany a napísal budovateľské prózy Radostník a Družné letá. Z obhajcu socializmu sa však stal jeho nezlomný odporca, keď v roku 1956 vydal protistalinský pamflet Démon súhlasu. V auguste 1968 v uliciach Bratislavy otvorene protestoval proti okupácii Československa.
Dominik Tatarka bol jediný slovenský spisovateľ, ktorý podpísal Chartu 77. Komunistický režim ho perzekuoval až do konca života. Pracoval ako pomocný robotník v lesnom závode, ale nenechal sa umlčať. Jeho diela museli vychádzať v exile a samizdate: Sám proti noci, Písačky, Navrávačky. V roku 1986 mu v Paríži vyšiel Démon súhlasu s predslovom Václava Havla.
Pádu komunizmu sa Tatarka nedožil, zomrel 10. mája 1989 v Bratislave. Päť rokov po jeho smrti vznikla Cena Dominika Tatarku, určená autorom za výnimočné dielo, ktoré napĺňa humanistické tradície slovenskej kultúry.
V roku 2000 pripravil redaktor Jozef Čertík pásmo z Tatarkových próz pod názvom Tajomstvo. Číta Emil Horváth. Réžia: Jaro Rihák, majster zvuku: Imrich Adamko.
[text: Marián Grebáč, foto: M. Borodáčová, TASR]
