„Dve skutočnosti zatienili môj život. Prvá je poznanie, že svet je nevysvetliteľne tajomný a plný utrpenia; druhá, že som sa narodil a celý život prežil v čase duchovného úpadku ľudstva. S oboma skutočnosťami som sa vyrovnával myslením, ktoré ma priviedlo k eticky kladnému vzťahu k svetu na základe úcty k životu."
Píše o sebe spisovateľ a disident Ivan Kadlečík, ktorý zomrel pred desiatimi rokmi. Pre politické postoje počas normalizácie prišiel o zamestnanie, vylúčili ho zo Zväzu slovenských spisovateľov a nemohol publikovať.
Patril medzi českých a slovenských samizdatových autorov, zoskupených okolo pražskej edície Ludvíka Vaculíka Petlice. V roku 1977 sa presťahoval do Pukanca, kde pracoval ako vedúci v predajni Slovenskej knihy a pôsobil tiež ako organista v evanjelickom kostole.
Po novembri 1989 bol zamestnaný v Ústave slovenskej literatúry SAV v Bratislave, vydal dva literárnovedné zväzky a viac ako desať prozaických kníh. Získal Cenu Dominika Tatarku, Cenu Jána Langoša a Rad Ľudovíta Štúra II. Triedy.
Vo vydavateľstve KK Bagala vyšlo jeho štvorzväzkové súborné dielo. Pre tvorbu Ivana Kadlečíka sú charakteristické nefiktívne žánrové polohy (eseje, úvahy, epištoly, denníky), autobiografickosť a dôraz na morálny rozmer tvorivej činnosti.
V roku 2003 sme vysielali pásmo esejí Ivana Kadlečíka Slovo žije akoby nebolo. V réžii Anreja Turčana účinkujú Ján Kožuch a Nela Valentová. Majstrom zvuku bol Marián Cibuľa.
[text: Marek Puškáš, foto: KK Bagala]
